Oblivion. Gothic. Dva hlavné RPG svety, ktoré súperia o nadvládu nad žánrom RPG. K téme sa však mnohokrát vyjadrujú aj iní. Jedným z nich, s možno trochu ironickým názvom Two Worlds (Dva svety), je aj novinka od našich poľských susedov, ktorá bola dlho neoficiálne nazývaná aj ako čierny kôň žánru. Hype je silná zbraň, ktorej by mal skúsený recenzent odolať, ale však to poznáte...

 

Two Worlds sa ako novinka predstavila na našom trhu pred niekoľkými dňami v českej verzii, vo svete však hlásala svoje proroctvo skôr, preto sa už ku mne, rovnako ako aj k iným hráčom, dostali mnohé dojmy a názory. Čítať a hrať je však väčšinou rozdiel (hoci dobre spracovaná recenzia má hráča pripraviť na hranie a nerobiť mu šoky v zmysle zavádzania), preto som k hraniu pristupoval bez predsudkov.

Dva svety začínajú, ako už býva dobrým zvykom RPGčiek, naznačením príbehu. A ako býva zlým zvykom, príbeh je značne klišovitý. Záchrana sestry (ktorá sa neskôr rozrastie do záchrany sveta...) na pozadí legendy, ktorou sa strašili malé deti, a ktorá, ako už to tak býva, sa nakoniec ukáže byť pravdivá bude hlavným hnacím motorom hrdinovho, teda vášho snaženia, ktorému budú prilievať benzín mnohé sekundárne questy. No hrdinovho... samozrejme, že sa začína od nuly, hoci povolanie „nájomný lovec“ (či také čosi), ktorým sa hlavná postava honosí, by mohla spôsobiť predstavu o niekom šikovnejšom. Na druhej strane, buďme radi, že nezačíname opäť ako chudobný chlapec, farmár alebo väzeň.

 

Prakticky prvá vec, čo si hráč po spustení všimne je celkom dobre spracovaná grafika, rozhodne patrí medzi to lepšie, čo sa tento rok urodilo. Druhá vec potom bude úvodný tutorial a tretia zisk cca 5. levelu po treťom rozhovore v úvodnej dedinke. S levelovaním súvisí aj tvorba postavy – prakticky nič sa nedá vybrať, dá sa len definovať výzor hlavného hrdinu, pozostáva z celkom bohatej ponuky, smerovanie postavy sa už bude odvíjať na základe utrácania bodov do štatistík a schopností – okrem klasických bojových a magických sa nájde aj pár zapáchajúcich po zlodejčine. Pár z nich je dostupných od začiatku, zvyšok je treba naštudovať u nejakého učiteľa. Bohužiaľ, obecne schopností nie je veľa, väčšinou budú stačiť nejaké 3-4 v závislosti od špecializácie + všeobecné. Osobne som hral za bojovníka s dvojručnou zbraňou a okrem pasívnych schopností (ktoré boli nutnosťou pre každú bojovú postavu) som si vystačil bojovou otočkou, ktorú som aj tak moc nepoužíval. Škoda, každopádne je jasné, že v neskorších fázach hry nebude kam dávať body. Je fajn spestrením, hlavne zo začiatku, že sa dajú získať aj inak – ako odmena za určitý počet zabitých nepriateľov, vypáčených zámkov, resp. aktivovaných teleportov. Tie slúžia na rýchly presun medzi lokáciami, keďže druhá „rýchlejšia“ alternatíva presunu = kôň je dobrý akurát tak na dve veci, ani jedna z nich však nemá nič spoločné s cestovaním. Aby som bol presnejší – ovládanie a správanie sa koňa je asi najhoršie aké som kedy v hrách tohto typu videl (hoci ich nebolo veľa). Nebudem sa tu vyplakávať, zhrniem podstatu. Dostať sa s koňom mimo určených ciest je problematické, hlavne keď sa natrafí na kopec. Kôň ignoruje všetko, čo sa dá, až napokon na hráčove zavolanie vybehne za ním na kopec. ZA ním, nie S ním, čím  prakticky celý kôň stráca zmysel. Kvôli realite sa ho nedá zavolať cez pol sveta, iba na vzdialenosť počutia hvizdu... Nemusím snáď ďalej vysvetľovať, prečo si myslím, že je hlavne na obtiaž. Hoci, bojuje sa z neho dobre.

 

Zatiaľ som spomenul iba minimum toho, čo hra ponúka. Vo svojej túžbe za veľkoleposťou totižto Two Worlds vsadili na kvantitu. Od čoho je nám väčší svet než bol ten v Oblivione, keď jeho zobrazenie vyzerá strašne umelo? Je to čisto len môj pocit, ale nevedel som sa ho zbaviť počas celej doby hrania. Pravdepodobne to bol zámysel autorov, vytvoriť veľký svet, báli sa však, že by pôsobil neživo, preto na každý krok hodili do hry zvieratá alebo iných nepriateľov, teleport, svätyňu, prípadne dedinu.  Vo výsledku však (minimálne pre mňa) dosiahli pocit umelo vytvoreného, neprirodzeného sveta. Jasne, mestečká vyzerajú skvelo, celkom živo, ľudia chodia aj behajú a vykonávajú ich každodennú činnosť, avšak zvyšok... Tam nejaká tlupa zlodejov/orkov/hocičoho iného čo sa správa tak isto len v inej textúre, prípadne vlci a iná zver. Nepriatelia sa obecne rozdeľujú na dve skupiny – veľký s úderom, ktorý hrdinu prizabije, je však viditeľné kedy ide udrieť, preto sa dá včas uskočiť. Touto taktikou je schopný hocikto zabiť hociktorého veľkého nepriateľa (pokiaľ bojuje len s jedným), a malých nepriateľov, ktorí útočia v skupinách a hlavne zo začiatku hry sú nepríjemní. Systém boja je čistá klasika – ľavým tlačítkom sa riadi útok a to je asi tak všetko. Aspoň že sa na to dobre díva. V neskorších fázach hry sa väčšina súbojov zmení na jatka, problémy (v zmysle zdržiavania) spôsobujú len nepriateľskí  lukostrelci, ktorí utekajú. A utekajú moc rýchlo J.

 

V duchu veľkoleposti sa nesie aj výzbroj a zbrane, náhodne generované a s rôznymi štatistikami, až to občas smrdí Diablom. Čo však musím pochváliť je fakt, že sa rovnaké brnenia a zbrane dajú kombinovať! čím vznikne ich lepšia verzia. Podobne je tu aj vylepšovanie zbraní magickými drahokamami, alchýmia, ktorú som skúšal len okrajovo, každopádne hra je plná plevelu a iných ingrediencií, takže sa s tým dá vyhrať. Zaujímavo spravená je aj mágia, kúzla sa nachádzajú na kartičkách, tie sa dajú kombinovať. Mág rozhodne poskytuje väčšiu variabilitu ako hranie za bojovníka, ktoré sa obmedzuje iba na výber vhodnej zbrane a ťukanie myši.

Hlavný nedostatok hry spočíva v zmeske niektorých, už spomenutých faktov. Obrovský svet a  v neskorších fázach hry uberpostava. Je pekné, že hra obsahuje niekoľko spolkov a neviem koľko sekundárnych questov. Otázka, ktorá sa derie na jazyk, je jednoznačná. Načo ďalej plniť questy, skúmať svet, bojovať s nepriateľmi, keď je to také jednoduché a nezáživné? Výzva. Tak by pravdepodobne dal definovať najväčší zápor hry. Výzva, ktorá hru opustí približne po 8 hodinách hrania, toľko mi trvalo vytrénovať svoju postavu do stavu likvidátora. A to som len plnil „bokovky“ a zbežne skúmal krajinu, kam ma questy zaviedli. Nechcem pomyslieť, čo by sa dialo, keby som podrobne skúmal krajinu a bojoval s každým nepriateľom.

 

Two Worlds je hra protikladov. Na jednej strane, graficky pekne (hýbe sa dobre aj na starších PC) spracovaný svet, na strane druhej, náplňou suchý a (možno) umelo pôsobiaci. Veľa možností, avšak relatívne rýchlo minimálna motivácia, ktorá sa ku koncu obmedzuje iba na dokončenie nie príliš dlhej dejovej linky. Každopádne nemôžem povedať, že by som bol z hry sklamaný. Je to len ďalší prípad zhypovanej hry, ktorá sľubovala značne viac, než bola schopná vyprodukovať. Napriek tomu, to nie je zlá hra. V porovnaní s G3/Oblivionom je „len“ nadpriemerná, to jej však nebráni osloviť hráčov, ktorí túžia po RPGčku, s klasickými ingredienciami – vývojom postavy, veľkým svetom s mnohými questami (niektoré sú fakt podarené) a bohatou nádielkou zbraní a brnení. Na niekoľko (v závislosti od štýlu hrania, minimálne 15) hodín budú mať určite o zábavu postarané, podobne ako som mal aj ja.